Vybrať štandard
Krátka historia veľkého bradáča:
Veľký bradáč je najmladším členom veľkej rodiny bradáčov a pinčov. Plemeno síce bolo matne známe od stredoveku, ale prvú preukázateľnú zmienku o veľkom bradáčovi ako psovi nachádzame na obraze, ktorý vznikol v roku 1850 a na ňom je zobrazená bavorská princezná Alžbeta (neskôr cisárovná Sissy). Týmto psom sa v 19.storočí hovorilo „mníchovský bradáč“ alebo tiež „ruský bradáč“ či „medvedí pes“. Boli to predovšetkým psi s hrubou huňatou srsťou a hustými fúzami s tmavou farbou srsti. Vyskytovali sa po celej Európe v rôznych formách. V roku 1907 vznikol v Mníchove „Der Bayerische Schnauzer Klub“, ale ako rok zrodu veľkého bradáča sa uvádza rok 1910. Začal sa aj registrovaný chov na rôzne sfarbených jedincoch. Do chovateľskej činnosti priniesol oživenie Dr. Calaminus (chovateľská stanice Von Kinzigtal), ktorý prikrížil veľa plemien (presne sa nevie akých), ale doložené bolo kríženie s čiernou dogou. Tá mala dodať veľkému bradáčovi ušľachtilosť a farbu. A snáď došlo i ku kríženiu s rotwailermi. V roku 1919 bol veľký bradáč krížený i s veľkým pudlom a ovčiarskymi psami. Po nich nám dodnes zostalo sfarbenie korenie a soľ. V roku 1925 bol bradáč oficiálne uznaný v oboch farebných variantoch už v čistej forme. Pre svoju bystrú povahu, tvrdosť a vernosť sa z mníchovského bradáča stalo všestranné plemeno.
Krátka história malého bradáča:
Nebolo ľahkou úlohou vytvoriť z rôznych foriem, veľkostí, typov a zmesi tvrdých, mäkkých a jemných štruktúr srsti, malého psa, ktorý by plne zodpovedal exteriéru a povahovým kvalitám jeho väčšieho brata, stredného bradáča. Bradáč v dnešnej podobe je pomerne mladé plemeno. K výraznejšiemu prešľachteniu došlo až na konci 19. storočia. Avšak prítomnosť psa podobného bradáčovi dokazujú maľby aj písomnosti už zo stredoveku.
Pravda, vtedajšie bradáče veľkou krásou neoplývali, no zato boli nenahraditeľnými a vysoko cenenými pomocníkmi pri love vyder a bobrov. Napokon sa tiež uplatnili ako perfektný likvidátori krýs a potkanov v stajniach aj v ľudských príbytkoch. Boli samozrejme tiež skvelými strážcami. Od 15. storočia boli pomerne rozšírení hlavne medzi statkármi. V 19. storočí sa už začala o plemeno bradáča zaujímať aj širšia verejnosť. Nazvali ich "hrubosrstými malými pinčami" aj napriek veľkým rozdielom v type, farbe, velkosti a druhu srsti. Až v roku 1867 dr.Fitzinger popísal podrobnejšie varianty pinčov a hrubosrstú variantu sa začali volať - bradáč.
Roku 1884 zostavil chovateľ von Schmiedeberg prvý štandard, ktorý uvádzal kohútikovú výšku 35 - 50 cm. Tiež farieb bolo akceptované ďaleko viacej, ako dnes. Bradáči boli žltí, žltohnedí, červenohnedí, čierni s pálením, sivohnedí, siví, korenie a soľ a ojedinele aj bieli s čiernymi znaky. Až štandard z roku 1956 uvádza iba čiernu a korenie a soľ variantu ako oficiálne uznané farby. Chovom veľmi malých jedincov sa už od roku 1895 zaoberala ch.st. Pfeff nekde v okolie Frankfurtu nad Mohanom, ale k definitívnemu oddeleniu malých bradáčov od stredných a oficiálnemu uznaniu došlo až roku 1910.
Vo vtedajšom Československu bol prvý vrh malých bradáčov korenie a soľ odchovaný v roku 1960. O pár rokov neskoršie sa začal rozmáhať aj chov malého čierneho bradáča. K zápisom čiernostrieborných vrhov dochádzalo sporadicky v rokoch 1968 -70.